na Blog.cz

Moliere, pravým menom Jean Baptiste Poquelin, žil od r. 1622 do r. 1673. Pokladá sa za najväčšieho veseloherného básnika francúzskej literatúry - literatúry, ktorá je na výborné veselohry bohatšia ako ktorákoľvek iná. Moliere je bez pochybností otcom modernej komédie. Až do jeho doby bola veselohra zložená z hrubých, dohromady zlátaných scén, v ktorých boli stereotypy všemožne zosmiešnené. Ťažiskom svojich významnejších hier spravil charakter ako psychologický problém. Situácie v hrách potom slúžili na odkrytie podstatných častí charakteru. Moliere sa vďaka tomuto stal vzorom charakterovej komédie pre Francúzsko a pre všetky kultúrne národy. Bol dvorným básnikom Ludvika XIV. Moliere však beztrestne nemohol kritizovať dobu a šľachtu príliš dlho. Ochorel na suchotiny a po napísaní a odohraní hry "Zdravý nemocný" umrel. Zomrel bez kňaza a bez uznania Francúzskej akadémie, ktorej sa mu dostalo až po smrti. Medzi jeho najznámejšie diela patrí Lakomec, Tartuffe, Mizantrop, Škola žien, Zdravý nemocný a mnoho iných.

O knihe: Vydalo nakladateľstvo Umění lidu v roku 1949 ako 8.zväzok edície "Divadlo lidu". Vytlačila Svoboda v Prahe, jazyk český. Preložil Svatopluk Kadlec z francúzskeho originálu L´avare.

Literárny druh: dráma
Žáner: divadelná hra - komédia
Kompozícia: Hra sa člení na 5 dejstiev, pri čom sa každé člení na niekoľko výstupov.
Téma: Autor opisuje meštiaka, lakomca a úžerníka, ktorý je ochotný za peniaze obetovať aj lásku a svoje deti.
Idea: Láska napokon zvíťazí nad všetkým; lakomého človeka môžu k činom posunúť iba peniaze.
Popis: Molierov lakomec môže v dnešnej dobe vyznievať trochu fantasticky, ale v dobe Moliera to bol reálny a skutočný typ kapitalistu, lakomca a lichvára zároveň. Rozriešenie zápletky v piatom dejstve sú riešené povrchne a neobratné, ale to bolo pre básnika vedľajšie. Staral sa o to, aby sa charakter Harpagona vyvinul skôr v styku z ostatnými osobami. Čo nám pripadá teraz príliš hrubé, je hlavne pozostatkom vtedajšej doby. Komédia ukazuje, ako sa peniaze stali miesto sluhu pánom človeka. Vďaka tomuto základnému paradoxu je komédia známa i mnoho storočí po zmene spoločenských podkladov pre túto knihu.

"Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili." (Valerius)

"..ale predovšetkým sa bojím premeny vášho srdca, toho trestuhodného chladu, ktorým príslušníci vášho pohlavia tak často splácajú príliš vrelé dôkazy čistej lásky.." (Eliška)

Harpagon - hlavná postava. Lakomec, má dve deti Elišku a Kleanta. Na peniazoch mu záleží viac ako na hocičom inom na svete, dokonca i na vlastných deťoch mu záleží menej. Zhromažďuje si peniaze nie preto, aby si za ne niečo kúpil, ale len preto, aby ich mal. Stal sa otrokom peňazí, ktoré by mali byť jeho prostriedkom a nástrojom.

Eliška - dcéra Harpagonova, zamilovaná do Valeria, pomáha Márii a Kleantovi
Kleantes - syn Harpagonov, zamilovaný do Márie a je ochotný pre ňu obetovať všetko
Valerius - správca Harpagonov, Máriin brat a Anselmanov syn (zistí to až na konci), miluje Elišku a zasnúbi sa s ňou bez vedomia Harpagona.

Mária - dcéra Anselmova, miluje Kleanta, ale má si vziať Harpagona, ktorý o ich láske nevie. Pokorná.
ďalšie postavy: Anselm (dávno stratený otec s iným menom), Frosina (pletichářka, sprostredkovateľka toho, či onoho pomocou svojho dôvtipu), Jakub (kuchár a kočí), La Flèche (sluha, zmocní sa truhlice s peniazmi)

Výstup prvý - Eliška a Valerius sa spolu zasnúbia, uvažujú, ako si získať priazeň Eliškinho otca alebo brata. Valerius odíde a prichádza Kleantes, ktorý oboznamuje Elišku o svojej láske k Márii a tá mu sľúbi pomoc. Harpagon zatiaľ obviní La Flecheho z toho, že mu niečo ukradne, prehľadá ho a pošle preč. Príde tam Eliška a Kleantes a Hapragon im oznámi, že ich chce vydať a oženiť. Ani jednému výber nesedí. Eliška si má vziať Anselma a Harpagon si chce vziať Máriu. Eliška sa odmieta vydať za Anselma, Harpagon privedie Valeria, aby rozhodol, kto z nich dvoch má pravdu. Dá za pravdu Harpagonovi a Eliške sľúbi, že sa to nejako vyrieši.
Výstup druhý - Kleantes si chce požičať peniaze, aby sa mohli s Máriou vziať a začať spoločný život. Vybavuje mu to La Fleche. Ani jeden nevie, od koho si vlastne požičiava, ale za chvíľu zistia, že úžerne požičiava peniaze za veľké úroky Harpagon. Frosina príde za Harpagonom a narozpráva mu, že Mária miluje starých mužov a je veľmi skromná.
Výstup tretí - Harpagon Máriu pozve na večeru (skromnú večeru). Všetkým sluhom i svojim deťom rozdáva úlohy.
Výstup štvrtý - Predtým ako bude večera, sa však Mária a Kleantes budú rozprávať v záhrade a Harpagon príde na to, že sa poznajú dlhšie, že sa navzájom milujú. Vykáže syna, ktorý po ceste stretne La Flecheho, ktorý Harpagonovi ukradol všetky peniaze. Frosina chce Márii a Kleantesovi pomôcť, idú prehovárať Máriinu mamu.
Výstup piaty - Harpagon s komisárom zisťujú, kto mu ukradol peniaze. Jakub sa chce pomstiť správcovi, Valeriovi, preto udá jeho. Valerius sa v nevedomosti prizná, že Harpagonovi ukradol poklad - jeho dcéru. Keď pochopia, že nemyslí peniaze, Jakub povie, že to naňho nezvaľoval. Príde Kleantes a navrhne otcovi, že mu vráti peniaze, ak mu nechá Máriu. Do toho príde Anselm, aby podpísal svadobnú zmluvu a zistia, že je to otec Márie a Valeria. Sľúbi Harpagonovi, že zaplatí obe svadby, dá mu ušiť šaty a zaplatí i komisára, ak povolí svadbu. On ju nakoniec povolí, len aby dostal svoje peniaze naspäť.

Myslím, že nie nadarmo je téma tohto diela označovaná za nesmrteľnú. Lakomci tu boli a budú. Kniha nesie aj ďalšiu nesmrteľnú tému - láska nad všetkým zvíťazí. Nepáčilo sa mi, že Harpagon bol niekedy až príliš neuveriteľný, ale predsa len bola to komédia. A tiež sa mi nepáčilo rozuzlenie celého príbehu, s ktorým sa mohol autor omnoho viac pohrať, i keď to nebol jeho hlavný cieľ. Pre mňa veľmi priemerné dielo, i keď pár viet či myšlienok sa mi naozaj páčilo.

5/10

Verím... Že niekde ďaleko existuje to miesto. Miesto, kde môžeme byť len my dvaja. Navždy. Do konca svetov. Do konca západov sĺnk. Do konca úsmevov. Spolu.
Verím... Že ma tam čakáš. Že tam budeš vždy len pre mňa. Že odtiaľ neodídeš, kým si to ja nebudem želať. Že ma v tom svete budeš milovať. Naveky.
Verím... Že jediné, čo si želám je byť tam s tebou. Že vkĺznuť do tvojho náručia by pre mňa bolo vykúpením. A neopustila by som ho. Nikdy.
Verím... Že láska, ktorú ku mne cítiš, je dôležitejšia ako všetko ostatné. Že moja láska k tebe prekoná všetky svety. Všetky prekážky. Až do konca.
Verím... Že verím v našu lásku. Že verím v to všetko pekné, čo sme spolu prežili. Že verím v to, že raz budeme spolu znova šťastní. Že verím v teba. Verím.
... a zrazu sa preberiem zo sna.

Raz mi niekto povedal, že láska je tá najkrajšia a najpríjemnejšia bolesť... Mal pravdu a zároveň zabudol na jeden dôležitý detail. Láska je tá najkrajšia a najpríjemnejšia bolesť, ktorú si spôsobujeme samy a dobrovoľne. Je to ako keby sme si vbodávali hlboko do tela ihly. A s každou ihlou mali väčší úsmev na tvári. Akurát často zabúdame na to, že lieky na utlmovanie bolesti raz prestanú účinkovať... A my budeme preciťovať každú jednu ihlu, ktorá je v nás hlboko zapichnutá. Cítiť bodavú bolesť v každom kúsku tela. Vyčítať si každú z toho milióna, ktoré sú v nás. Ale predsa si nakoniec, keď ich všetky povyťahujeme, povieme, že to za to stálo. Zabudneme na staré začiatky a začneme novými.

Stalo sa to raz. Prišlo to a... odišiel. Nikdy predtým som nedokázala pochopiť tie dôvody. Dôvody, prečo niekto chce umrieť. Dobrovoľne. Smrť pre mňa znamenala niečo zlé, temné. Znamenala pre mňa Game Over hry života. Definitívny koniec. A prečo by niekto odchádzal z vlastne vôle? Vzdal sa východu slnka, pohľadu na hviezdy i hľadania obrazov v oblakoch...Prečo by to niekto robil len tak? Len tak spôsoboval bolesť svojim blízkym?
Už to chápem. Teraz je pre mňa smrť vykúpením. Odmenou. Koncom utrpenia. A hlavne koniec myšlienok o ňom. Koniec spomienok na to, ako sa mu vytvoria jamky v lícach, keď sa usmeje. Koniec spomienok na jeho šibalskú, živú iskru v očiach. Koniec bodavej bolesti na každom kúsku tela, ktorý mi pobozkal alebo sa ho dotkol. Koniec srdca, ktoré si získal za ten čas, za to všetko. Koniec neho. Koniec... Podo mnou je priepasť a na jej konci je on. Čaká ma. Je takmer na dosah. Nakloním sa a zrazu padám. Ten pocit, okamih. Očakávanie voľnosti. Pretrhávanie pút, ktoré ma tak tesne zväzovali. Všetko je nepodstatné, keď dopadnem. Keď sa dostanem k nemu a znova sa skryjem hlboko v ňom. Hlboko v jeho očiach a náručí... A je to tu. Som opäť s ním...

Nie je to tak dávno, čo si i mňa získala japonská kuchyňa, teda hlavne Sushi. Pláty rýb s ryžou a sójovou omáčkou, presne o tých mal byť tento článok. Nakoniec som však prečítala pár blogov a zhodnotila, že všetko o Sushi sa nedá zhrnúť do jedného ćlánku, preto odkazy na blogy zamerané len na sushi, sú nižšie. Tu je jedno kratšie video o Sushi a jeho konzumovaní, histórií, druhoch...

Tu sú dva odkazy na úžasné blogy o sushi:

* Sushi blog

* Sushi sweb

nori = pražené plátky morskej riasy
kome = speciálna lepkavá ryža
su = rýžový ocot (přísada do ryže)
mirin = sladké ryžové víno (prísada do ryže)
takuan = nakladaná ředkvička (žlutá alebo biela)
shoyu = sójová omáčka
wasabi = japonský zelený chren
amazu gari = marinovaný zázvor (biely alebo ružový)
shiitake = huba, húževnatec jedlý (sušený)
makisu, sudare = bambusová podložka na prípravu sushi
hashi = paličky na jedenie

Maki - Základom tohto sushi je v riase nori zrolovaná ochutená ryža s rybou do valčeka pomocou bambusovej podložky makisu a nakrájaná na malé kolieska. Vnútri valčeka nemusí byť len surová ryba, ale aj zelenina, ovocie, marinovaná ryba, alebo čokoľvek podľa vašej chuti.

Nigiri - Malý podlhovastý valček ochutenej ryže, ktorý sa tvaruje medzi dlaňami rúk. Na ňom je položený, trochou wasabi potretý, plátok surovej čerstvej ryby, mušle, zeleniny ale aj pásik sladkej omelety. Niekedy sa na ozdobu preväzuje tenkým pásikom riasy nori. Môžete sa stretnúť aj s názvom Edo-Mae sushi, čo pochádza z 18. storočia podľa starého názvu Tokyo - Edo. Nigiri sushi je často podávané vo dvojici. Jeden kúsok nigiri suši totiž znamená aj vražda.

Temaki - Je kornútik vytvarovaný z riasy nori a naplnený ryžou, zeleninou či rybami, dozdobený pažítkou, petržlenovou vňaťou či kučeravým šalátom. Temaki suši sa je rukami až po taký kúsok, ktorý dokážete jesť paličkami. Musí sa jesť rýchlo, pokým je riasa nori chrumkavá a nestihla ešte nabrať chuť a vlhkosť surovín, ktoré sú v nej zabalené.

Sashimi - (moje obľúbené) Je plátok surovej ryby 2,5 cm široký, 4 cm dlhý a 0,5 cm hrubý. Podáva sa len so sójovou omáčkou, wasabi, nakladaným ďumbierom alebo nastrúhanou reďkovkou. Niektoré suroviny ako je napríklad chobotnica sa podávajú tepelne spracované.

Namasu - je druh sashimi, kde je ryba marinovaná v rôznych nálevoch.

Sushi nielen vyzerá dobre na snímkoch, ale taktiež chutí dobre. Máčané v sójovej omáčke s wasabi je to gurmánska lahôdka. I keď priznávam, dosť drahá lahôdka. Každopádne slovami sa chute opisujú veľmi ťažko, treba to jednoducho ochutnať!

Našla som na YT rozhovor s historičkou v súvislosti s Bathoryčkou. Myslím, že to dáva za pravdu Jakubiskovi a hlavne to zhŕňa fakty. Ak ste sa stále nerozhodli, či je Bathoryčka vrahyňa alebo sa správala primerane dobe, odporúčam.

Liečiteľka, či žena, ktorá za medicínou skrývala svoje masochistické a tyranské chúťky? Grófka Drakula či milujúca matka detí, o ktoré sa starala s láskou a nehou? Netvor alebo samotná žena v krutej dobe? Démon či anjel? Obeť či vrah?

Tieto otázky si nekládol len Juraj Jakubisko vo svojom najnovšom filme Bathory, ale i mnoho historikov. Jej telo sa nikdy nenašlo. Dokumenty neexistujú, tak ako ani jej veci. Svedectvá boli len od poddaných, ktorých slovo nemalo v tej dobe význam. Súd sa nikdy nekonal za prítomností kráľa. Všetci boli podozrivo rýchlo popravení, aby nemohli svedčiť, nemohli povedať skutočnú pravdu. Alžbeta bola uveznená nie len hradom, ale i samotou. A všetko sa ututľalo, takmer sa na to zabudlo... Zostalo však niečo, s čím šľachtici, ktorí sa ju snažili obrať o majetok, nemysleli - legendy... A dohady, ktoré sa začali deliť na špekulatívne či čisto vymyslené. Film Juraja Jakubiska by som však nezaradila ani do jednej tejto kategórie. Vytvorila by som mu vlastnú. Na všetky legendy a dohady sa zabudlo, ale tento film, nedokáže nechať nikoho chladného a u väčšiny ľudí, ktorí majú aspoň toľko rozumu, aby vedeli, kto je Čachtická paní, zanechajú pocit, či si to naozaj tá žena zaslúžila. Zaslúžila si priečku bezohľadnej vrahyne 650 mladých dievčat? Alebo sa teraz niekde v neznámom hrobe obracia? Či je to tak alebo onak, ďakujem za tento film, ktorý ju nevykresľuje ako vrahyňu bez akýchkoľvek dôkazov, ale ako obeť, ktorou mohla byť a podľa mňa i je.

Začnem pri obsadení. Myslím, že lepšiu herečku, akou je Anna Friel, nemohol Jakubisko zvoliť do hlavnej úlohy Alžbety Bathoryovej. I keď je to jej prvý väčší filmový projekt, je v nej veľký potenciál. Ten jej tajomný až mystický úškrn, takmer vrodené správanie sa ako ślachtičná (tým myslím štýl chôdze, držanie tela...) a v neposlednom rade i odvážnejśie scény, vzbudzovali v mužoch obdiv a u žien závisť.

Naopak to bolo v prípade maliara a nevoľníka Caravaggio-a, ktorého stvárnil Hans Matheson. Hlavne modré ruže a neskutočný zmysel pre romantiku si získal nie len samú Alžbetu, ale aj väčšinu ženského publika. Mohla by som ďalej písať ódy na hercov, ktorých Jakubisko vybral naozaj skvele, začínajúc Deanou Jakubiskovou-Horváthovou v roli čarodejnice a mastičkárky Darvulie, končiac Francom Nerom ako kráľom Matejom II. Radšej sa však presuniem ďalej, lebo výkony týchto hercov treba jednoducho vidieť, slová na to nestačia.

Celý film sa začína rozprávaním legendy o Čachtickej panej a predeľom Čachtického hradu (v ktorom vraj robila všetky zverstvá) v prítomnosti a minulosti. Flm zo začiatku upútal dobrými zostrihmi, tak, že si divák Bathoryčku obľúbil a videl ju ako malé dievčatko stojace v ružových šatách na stole. Na scénu samozrejme vystúpili intrigy šlachticov, ktorí chceli viac ako mali. Boje proti Turkom, zvyky, teda hlavne krutosť vtedajšej doby... Všetko je to dopĺňané vyvrátením faktov, ktoré nám do hláv vtĺkali historici i legendy. Ako napríklad kúpeľ v krvi, z ktorého sa vykľula zafarbená voda od byliniek. I keď viac vzdelaní vedeli, ako film skončí, bol do poslednej sekundy napínavý, plný prekvapujúcich momentov, až ste si povedali: ,,Prečo to len nemohlo skončiť happy-endom?"
Celý film je rozdelený na tri časti, ktoré sa dali chápať ako menej dôležité figúrky na šachovnici turnaja Thurzo vs. Bathory. Pri čom záver bolo dohranie ich hry. A síce sa skončilo smrťou Alžbety Bathoryovej, ktorá si svoju smrť vyprosila u Boha, sama v Čachtickom hrade, každým odsudzovaná, ale Thurzo povedal na záver filmu krásnu vetu:

,,Grófka spravila ťah, ktorý som nemohol očakávať. A ktorým vyhrala celú hru."

To bola časť filmu, ktorá si ma definitívne získala a utkvela mi v pamäti. Film, samozrejme, nebol len bezduchý a dokumentárny, a niektoré vynálezy mníchov, či dokonca Bathoryčka a Caravaggio na poli, vyvolali úsmev na tvárach všetkých divákov.

Nakoniec chcem ešte spomenúť hudbu, ktorá patrí k filmu a ktorá bola v Bathory, ako všetko ostatné, vkusne vybraná a ešte lepšie napasovaná.
Bathory je film, v ktorom sa zlieva všetko dobré dokopy a ktorý by som odporúčala vidieť každému, lebo pozornému divákovi dá veľa. Keby som mala ohodnotiť tento film na škále o 1 do 10, dostal by zaslúženú 10.
Na úplný koniec chcem vyjadriť vďaku a obdiv Jurajovi Jakubiskovi za to, že nakrútil skvelý európsky film, o akom môžu mnohí hollywoodsky i iní režiséri len snívať. A za to, že ten film bol o takej veľkej osobe Rakúsko-Uhorska a našich dejín, akou nepochybne Alžbeta Bathoryová bola.

Môj blog uzrel svetlo sveta, s provizórnym vzhľadom, ale uzrel... Starý blog, ktorý som mala na istej anglickej stránke, nedopadol najlepšie. Stránka sa zrušila a blog som musela pochovať. Bohužiaľ...

Mala som chuť tento blog nejako pokrstiť, trebárs bachnúť fľasu šampanského o noťas, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslela. Na čom by som potom písala? (a ešte k tomu by som si musela zhánať nový) Našla som teda lepší spôsob. Môj blog si zasadím a snáď mi raz z neho vyrastie obrovitánsky rozvetvený strom.

Dosť bolo nádejí, len čas ukáže, či ten môj stromček zoschne, alebo sa rozrastie.

A o čom teda vlastne môj blog bude? To netuším ešte ani ja, ale nejaké témy a nápady sa snáď nájdu. Časom sa tu objavia nejaké moje spisovateľské pokusy,možno dokonca grafické (ak sa to tak dá nazvať) a určite si neodpustím napísať pár slov o nejakých nezabudnuteľných filmoch a... a uvidí sa, čo si ešte vymyslím